|
Keď nájdeš lásku
Život je rieka v nekonečnosti
a ja som iba zrnkom v sivom mori piesku.
A niekedy ma to hrozne zlostí,
že som bezmocná proti tuposti a vresku,
a ked už neviem, kam ísť mám,
a smutno je mi veľmi a strašne,
stačí, ak tvoje slová prijímam,
búrlivé výšiny, je mi tak slastne.
Jedného dňa prišiel ku mne ktosi,
bol mi tak blízky a hrozne známy,
jagal sa, skvel a v kvapkách rosy
otvoril vo mne zamknuté brány:
"Vidím, že čosi trápi srdce tvoje,
keď hľadíš vpred len silou vôle,
ale našiel som liek, aby už v duši nebola vráska,
aj ty ho nájdeš, musíš nájsť - volá sa LÁSKA."
A preto odpusť mi slová, ktoré píšem teraz,
neskrotné city víťazia nado mnou,
povedať som to chcela tak veľmi a nie raz,
vo svetle, ktore predieralo sa tmou,
ale rozum i svet boli proti mne a stále stoja,
a občas sa mi zdá, že ešte blúdim,
ale toto viem celkom, celkom jasne a bez boja,
srdce za mňa vraví: veľmi ťa ľúbim.
Aj láska bolí
Mám srdce plné bolesti a lásky,
a v hlave samé otázky a otázky.
A v očiach mi pribudli nové vrásky.
A ako po búrke pšeničné klásky,
ľahnem si i ja v tichu na chladnú zem.
A budem počúvať jej jasný kľudný tlkot,
aby som pochopila bludnosť vlastných stien,
a všetko i to, čo snaží sa mi povedať smútok.
A budem sa pýtať a znova a znova,
lebo nič nie je bez vnútorného boja,
"Kde začína a končí sa život? A kde svet?"
- aká hlúpa otázka! - na tú vraj odpoveď niet.
"A láska? Prečo ju ľudia chcú a sa jej aj boja?"
- na to ti odpovie jedine vlastná duša tvoja.
"My life, my love, moja láska,
niekedy, občas si priveľmi ťažká,
tak sa pýtam: Prečo je to tak?"
- aby si našla svoj vlastný vlak,
ktorý ťa zavezie v hlboké končiny,
kde spoznáš tresty aj vlastné zločiny,
kde zmyješ ťarchu pomyselných vín,
prejdeš očistcom a splynieš s ním,
a jedného dňa zistíš náhle, zrazu,
že si už prelomila nezlomnú hrádzu,
a v poznaní, že život je hľadanie iba v sebe,
budeš ľúbiť lásku - len tú, čo je v tebe.
A ty už nebudeš, lebo nič nezostane,
iba žiar svetielok, ktoré svetom svietia
- "Vtedy roztvorím svetu našír' svoje dlane,
a nanovo zrodím v sebe malé dieťa."
Nájsť poklad
Pozerám zhora, vidím cez mraky túžbu večnú,
ktorá prediera sa od svojho zrodu počnúc,
naliehavo prosí, aby mohla vyjsť už von,
v búrke predzvesť hromu je boľavý jej ston.
Pozerám na svet, na jeho bolesť a trápenie,
na boj, nenávisť - prečo je to potrebné?
Pozerám aká krásna je zem i jej príroda,
je taká nádherná, divoká a búrlivá,
dáva život a predsa tak často je v ranách,
neskrotná i bázlivá, a tak často je sama.
Pozerám sa dolu a občas zazriem svetlo,
maličké, pri dotyku sa však stáva teplom,
a začína sa šíriť zo všetkých kútov zeme,
ako sopka, chce vybuchnúť, ale ešte drieme.
To je tá túžba, hľadaná od dávnych vekov,
čo prosí, vzdychá, by sa navrátila domov,
ale zástupy sveta sa jej ešte stále boja
a ku dnu sťahuje ju ťažká človečia okova.
Pozerám a vidím na všetky vesmírne miesta,
radosť i smútok - prečo tŕnitá je ľudská cesta?
Až vyrastiem a budem žiť na zemi znova,
chcem, aby sa stala vôľa, Pane, tvoja,
a možno raz na celej tejto nádhernej púti,
bude len smiech a nikto už nebude smútiť,
pretože každý objaví vo svojej duši zrnko,
krajšie ako dúha, zlato, šperky, perly, slnko ...
Najvzácnejší poklad, nájsť ho je úloha veľmi ťažká,
dostali sme ho do vienka a dali mu meno LÁSKA.
Najkrajšie meno
Najkrajšie meno spomedzi mien,
mrákavé ticho uprostred ciev,
vysloviť sa bojím v uličke stien,
čo iba ja cítim, iba ja viem.
Ako mi slová nedajú spávať,
ako ma občas ich trpkosť mučí,
ako veľmi chcem dať, chcem dávať,
a stať sa snehom padajúcim,
pokryť mestá i púšť krásne na bielo,
postriebriť okná na všetky časy,
aby sa každé srdce na to zasmialo,
aby sme sa v nich opäť raz našli.
Najkrajšie meno spomedzi mien,
stratené meno uprostred chcenia,
vrátiť si prajem okamih ten,
v ktorom vesmírne svety sa menia.
Keď bolo miesto pre všetky krásne dary.
Je to dávno a preds' to bolo iba včera,
keď posol nosil vetvičku večnej jari,
tie chvíle - moja duša za tým dnes zmiera.
Najkrajšie meno spomedzi mien,
môj rozum je ďaleko odo mňa,
ako povedať, čo povedať chcem,
slovami, ktoré on sám nepozná?
Chýba mi sladká jeho vôňa, vôňa toho mena,
a ja neviem ako tú prázdnotu slovom vyjadriť,
chýba mi ako čistá voda, duša je však nemá ...
to, čo bolo skryté, už nedokážem ďalej skryť.
A tak vyjavím tajomstvo asi,
ale iba to, čo bolo, je, iba to viem,
že si pre mňa iba tým, čím si -
najkrajším menom spomedzi všetkých mien.
O láske
Môj svet bol dlho sám, bez pomoci,
iba tápanie vo hviezdnej oblohe,
raz mi však v srdci pošepol ktosi,
že hľadať mám iba to, čo ma premôže.
A byť pri tebe je prestať byť iba sebou,
si studnička spásy a v nej zabúdanie,
byť s tebou je topenie zimných snehov,
v ktorom oči mi zvlhnú a čas zastane.
Si pre mňa hviezdou, ktorá ku mne zletí,
občas, na chvíľu, okamih, kedy pookrejem
z dlhej čiernej noci, z jej čudnej spleti,
keď je iba čisto a ja pravdu objaviť smiem.
Byť s tebou je cítiť slnko, oheň,
bázlivý, ale mocný vo svojej krehkosti,
žiť je málo, zomrieť je málo preň,
v pokore prijímam dážď tejto milosti.
Byť s tebou, je objaviť krásny smiech
a vlastné detstvo, čo steká ako vodopád,
je spoznať svoje klamstvá i svoj hriech,
popustiť popruhy a zabiť vlastný strach.
Byť s tebou je byť nikým a všetkým,
obláčik voľnosti, čo pláva sem a tam,
viem to, keď bdiem, viem to aj keď spím
a keď si k tebe v slze i šťastí sadám.
Nádherné nebo, zem, vesmír plný zázrakov,
si viac ako môžem, ako smiem, ako viem,
tvoje meno šepkám do najtajnejších snov,
si mojím osudom, pokladom zasypaná sieň.
A často bojím sa vysloviť tvoje meno,
hanblivá červeň stúpa mi až do tváre,
tvoje meno je - láska - tak by asi znelo ...
A celý svoj život po tebe stále prahnem.
Ďakujem
Milujem lásku, ktorá je vo mne,
je ako snežienka, ktorá puká,
zo zimy do leta, ty a ja sme,
spojení v radostiach i mukách.
Milujem lásku v tvojich zreničkách,
hlboký oceán, dúha bez konca,
v ich hĺbke strácam svoj večný strach
v jasných dňoch, ktoré nikdy nekončia.
Zrod života, v ktorom ešte sme neboli,
si smiech v perlivých kvapkách mora,
si potôčik v zátiší, kde nič nebolí,
bod zmieru, miesto môjho pokoja.
Dávaš mi lásku, tá láska vo mne tlie
a kamkoľvek idem, si so mnou, viem to, viem,
aj keď tu nie si, tvoj obraz stále zriem,
si so mnou, živá chvíľa, za tú ti ďakujem.
Po prvý krát
Slová mi stoja kdesi uprostred hrdla,
a možno aj hlbšie, už ani neviem kde,
však cítim ich vzdychy, sú vôkol mňa,
chcú vyjsť na povrch, keď ty a ja sme.
Keď som s tebou i keď nie som s tebou,
ale je čosi, čo bráni mi prejsť cieľom,
snáď je to bázeň, a ja už nie som sebou,
slová sú v bielej stránke zrazu v bielom.
A tak iba koktám, lebo písmenká mi miznú,
trasiem sa v tele a srdce mi búši ako zvon,
neviem nájsť správnu vetu, slová ma hryzú,
nohy sú korene, ruky konáre a ja som strom.
Mlčím a mlčanie je niekedy ako priepasť,
alebo iba mne sa to vždy, zakaždým zdá?
Bojujem s tým, chcem sa toho striasť,
ty si vo svetle, ale nado mnou je len tma.
A zrazu stačí, keď v tom tichu zastanem,
myšlienky rozkotúľané sa vracajú ako v príboji,
a ja v tej chvíli, v tom vodopáde viem,
že tma skončí, iba ak sa do pravej lásky ponorím.
I taká je láska
Ako korene stromu, ktoré nemôžem vytrhnúť,
ako ruža v tŕňoch, ktorú k sebe nemôžem privinúť,
ako údolie riek, ku ktorým sa nemôžem dostať,
ako list v túžbe, ktorý nikdy nemôžem poslať,
i taká je láska,
ako ťažoba, ktorá dolieha s každým úderom času - bim-bam, bim-bam,
udiera srdce v priestore, v ktorom duch zostal zrazu celkom sám,
a rozpálené viečka usínajú v tichu, ktoré nežije,
bim-bam, slabnú zvuky, zvon, ktorý už nebije.
Ak sú oči v clivote, nedá sa dotknúť čistých hviezd
a pieseň radosti, tá nevie mostom clivým prejsť,
hrdlo stiahnuté nevie vysloviť zvuk do ticha,
každý pohyb je ako tŕň, ktorý popichá,
i taká je láska,
boľavá, lebo je pričasto v osamení,
pričasto sklamaná, pričasto je v tieni ...
Však i v tom trápení, smútku, v bolestnom plameni viem,
že aj v živote po smrti ťa, láska, stále milujem.
|
Ďaleko od seba
Cnie sa mi, tvoj smiech, tvoje pohladenie,
už len večerný súmrak ma hladí po tele,
čo zostalo, sú iba tvoje clivé tiene,
je ticho v priestore, čo zostal po tebe...
Chýbaš mi ako vzduch, ako vietor v nebesiach,
chýbaš mi ako slnko, tečúca voda, vlnenie,
vidím ťa v odrazoch rána, za tmy, v hmlách,
včera mi slnko svietilo, dnes je to zatmenie.
Si mojou súčasťou, srdcom, cievami,
kľukatým chodníčkom smiem k tebe prísť,
si ostrov blaha a kúziel neznámych,
ako včela za kvetom túžim k tebe ísť.
Si tým, čo získavam, keď strácam, keď hľadám,
napĺňaš môj svet iskrou a živou nádherou,
si mojím mesiacom, keď hľadím ku hviezdam,
si blankytným nebom, ktoré žije nado mnou.
Bez konca a začiatku, si oceán zabudnutia,
žiješ v oblakoch, ale aj blízko pri zemi,
si mojou večernicou, za ktorou oči smútia,
keď sa nad ránom jej svit na deň premení.
Si ako vášeň, roztancovaná nebeská chvíľa,
po nej sa mi zrazu veľmi, preveľmi cnie,
srdce sa prebúdza a k oblakom sa zdvíha,
iba ak pri tebe spočinúť v tichu smie.
Čo je to láska
Ľúbezná, dráždivá, nádherná,
koľko podôb má v sebe láska?
Čarovná, nesmierna, neverná
a bolestná, keď zrazu zhasla.
Čo vlastne znamená milovať?
A prečo je v duši toľko búrok?
Smiať sa, dávať a sa i báť,
byť šťastný a mať tiež smútok.
Milovať je ľúbiť, a čo je to ľúbiť?
Kto mi na toto pravdivú odpoveď dá?
Noc s dňom, tma so svetlom sa snúbi,
však, hľa, krásny celok tvoria dovedna.
Kto ľúbi, ten nepozná hranice času,
čierna je ako biela, biela víťazí.
Srdce ide cestou tajomného hlasu,
nakoniec svoj strach musí poraziť.
Láska je niečo posvätné, ako oltár,
je dar, ktorý Boh každému z nás dal.
Pred ňou padá k zemi každá tvár,
a nikdy neumrie, kto ju raz spoznal.
Lebo ona je život, je smer pravej cesty,
v sebe ukrýva rozprávkové všetky svety,
je jediné bohatstvo, slnko, nebo, hviezdy,
živá voda, ktorú hľadáme po všetky veky.
Milujem
Milujem, koľkokrát v dni si to uvedomím?
Občas ma však pochytia veľké pochybnosti.
Je to to pravé? Skutočné? Alebo iba sním?
Láska je predsa pochabá vo svojej veľkosti.
A robí si so mnou, čo sa jej zachce,
ale v jej náručí ma život už akosi nebolí,
vedie ma chodníčkom, možno aj do pasce,
ale ja s úsmevom na perách jej to dovolím.
Láska je mojim požehnaním, ale i záhuba,
v nej sa pretváram, ona vo mne všetko mení,
v nej strácam zvyšky svojho malého Ja,
každý deň ma poteší, pohojdá .. a vyplieni.
Ľúbiť je .. asi neexistujú pre to slová,
láska je svätyňa a nič krajšie od nej niet,
a ľúbiť je tajomstvo, ktoré v sebe schovám,
láska je smäd, je moja rana a tiež i liek.
Dar
Neviem to povedať nahlas, iba v šepote,
neviem to zakričať, keď som v slepote,
neviem to vysloviť, tak iba pošepkám,
i keď neviem, či môžem, veď ťa nepoznám.
Nechcem prekročiť tajné hradby tvojho sveta,
moja modlitba s tvojou nie je ničím spätá,
a predsa chcem, moje srdce to tak žiada,
láska zo mňa si len k tebe s úľavou sadá.
Po údoliach kráčam spolu s tvojím tieňom,
v úsvite, v pote dňa, na náhrobku kamennom
a každé poludnie sa s tebou stretnem,
moja cesta s tvojou sa zakaždým pretne.
A je to ako zázrak, májové volanie,
šťastie je zámotok, ktorý zrazu spadne
a vyletí motýľ, okrídlená túžba, sloboda,
zurčiaci potôčik, radosť, neskonalá pohoda.
Viem, že o tom nič nevieš, veď si ďaleko,
je to iba sen, čo mi v duši prelietol.
Ale čo ak by to bola pravda naozaj?
Smiešok by ti z pier určite neschádzal,
úsmev, ktorý by sa šíril ako opar, mámenie,
opojný nápoj, vo mne by vyvolal slnka zatmenie
a ešte ľúbosť by vyhnal na zelené pastviny,
jej krásu by strážil pastier, anjel bez viny ...
Ach, neviem to povedať nahlas, iba v šepote,
neviem to ani zakričať, keď som v slepote,
pretože nevidím, čo v sebe skrývaš,
keď sa na mňa očami mlčania dívaš.
Počúvaj teda slová, ktoré ti šepkám v básni,
zapáľ v duši všetky sviečky a ostatok zhasni,
láska je jediné, čo núkam ako dar, čo ma ovláda,
lebo je vždy iba darujúca a nikdy späť nežiada.
Ty a ja
Vidím ťa zrazu, ako jemný opar v údolí,
očakávanie, keď sa z hmly radosť vynorí,
vidím ťa rásť, vstať, ísť a kráčať,
v hrdosti orol, pre mňa však vtáča.
Navonok mĺkvy náhrobok, často mlčíš,
vo vnútri riava, príboj, čo v tebe hučí.
Navonok kameň, občas tŕň, bolíš,
vieš to, keď s láskou ranu mi hojíš?
Navonok nezlomná žula, železná brána,
vo vnútri v slnku kvapky zrosené z rána.
Navonok póza ako pevný luk a tetiva,
a vo vnútri oheň a voda a riečka snivá.
Občas sme tak k sebe blízko, až sa v sebe chvejem,
hoci ani neviem prečo a kde to vlastne spejem,
iba viem, že to, čo dýcham, je nádherné,
slnko premeny, v myšlienkách vždy spolu sme.
A občas ďaleko, avšak clivota, tá nás spája,
smútok, úsmev, kamienky očí a melódia hravá.
Keď mi chýbaš
Chýbaš mi, chýbaš mi, šepkám znova,
na viac mi už chýbajú iné slová,
tvoj úsmev, tvoj dych, tvoja pleť,
chýbaš mi, tvoje prsty, tvoje dlane,
si ako útočisko, palmový háj,
slnko vo výšinách, ľúbezná tvár.
Hľadám ťa v povetrí, v šumení vetra,
mrakoch, tvárach, čo okolo mňa chodia,
hľadám ťa v domoch, v zelených záhradách,
v prítmi, v slnku, v širokých údoliach,
aj v morskom príboji, v dunení vĺn,
v šumení kvapiek, v gitare strún,
aj v drobnom kvietočku, v jeho čarovných farbách,
si v jeho vôni, jemnej ako najjemnejší mach,
si pradienko večnosti, mojím pokojom,
si svetlo vo tme, ktoré bdie nado mnou.
Si mojou túžbou, svetom, životom,
si mojim smiechom, plačom, ničotou,
brod v rieke, orgován v osamení,
iba pri tebe dobre je mi.
Si tým, čo mi chýba, čo v sebe nemám,
prúd mojich myšlienok, ktoré stále hľadám,
si moje nebesia, vzduch, slnko, voda,
večné kruhy, ktoré proti sebe stoja.
Vidím ťa v prachu, v zrnkách piesku,
v zatmení, v hromoch, v sile blesku,
si mojou búrkou a dúhou v slnku,
klenba, brána do iného sveta ...
Si obzor večnosti, ku ktorému kráčam,
si morské dno, v ktorom nohy si zmáčam.
Si to, čo vo mne clivotu vyvoláva,
smútok je ako žeravá červená láva.
A na viac už nemám slová,
iba ak povedať mám znova:
chýbaš mi ...
Nemôžem zabudnúť
Zakaždým, keď ťa stretnem, v pavučinách slová hľadám,
zrazu niet miesto pre myseľ, rozum, jeho dôvody,
v hlbokom stone očí svoj pokoj v sebe znova zrádzam,
lebo sekunda bytia s tebou je viac ako sto rokov slobody.
Zakaždým, keď si myslím, že už začínam zabúdať,
iba spoznávam aké mylné je myslieť na zabúdanie,
spomienky mi svietia a v nich sa rúca z piesku hrad,
radosť i bolesť, môj život sú s tebou stále spútané.
Chcem zatvoriť oči a skryť do tmy trpké prázdno,
aby nebolo také veľké, také ťažké, také smutno duté,
ale nedokážem to, hoci ma gniavi jeho spaľujúce jarmo,
pre hviezdy na nebi, ktoré by nikdy nemali byť zhasnuté.
Občas si prajem, aby mi srdce obkrútili čiernym závojom,
aby nežiarilo tak jasne do šírych diaľav môjho sveta,
aby sa z jeho útrob už nikdy neozval plač a bôľny ston,
ani mračná a kríže, ktoré mi na cestu k tebe svietia.
Snažím sa presvedčiť, nemyslieť, odmietať, zanevrieť,
veľkou okľukou sa každý deň snažím tvojmu domu vyhnúť,
ale v objatí stromy vždy vytvárajú hustú spleť -
ani v priepasti, ani v nebesiach neviem na teba zabudnúť.
Neviem, nemôžem, nechcem, čo ešte viac k tomu?
Púta ma k tebe niečo krehké a vzácne, teraz to viem,
to iba predsudky vniesli medzi nás dni búrky a hromu,
verím, že noc sa kradmo presýpa v čistý a jasný deň.
Verím, že keď raz nazriem až za prah tvojich viečok,
objavím svet, v ňom kúzlo a znovuzrodenie,
a ako malé dieťa v trepotavom svetle očistných sviečok,
nájdem tam ďalšie dieťa - teba, v tebe zrodené.
|