|
O smútku
Oheň keď páli, iskra tlie,
možno to duša iba vie,
keď hlasno kričí dosť, už Nie!,
pre pieseň žiaľu, ktorá znie.
Ach, je mi smutno, priznávam,
kroky, čo vedú, neviem kam,
len to, čo nájdem, v sebe mám,
len smútok, v smútku život sám,
a hviezdy v žiari na nebi,
pramienok v diali pramení,
široký tečie, sa mení,
a stráca vo hviezd plameni...
Je smútok smútkom z hlbiny,
nad všetkým tiché tíšiny,
a len hlas z neba nevinný:
Je tvoj ten smútok jediný.
Osud sveta
Oblaky zriasené, belasé, zasnené,
a srdce bez duše, srdce je zranené.
V úžase desivom, v tokoch hviezd
sú slzy, čo v očiach nemožno zniesť.
Oblaky šíre, nad nimi nebeský chvál,
však kráľovstvo hynie, ak je bezduchý kráľ.
Kameň zasiaty, svet v čudnej porobe,
hmla zastrela srdcia v smrteľnej chorobe.
Kamenné šípy i oči z kameňa,
vyhasli sopky, ľudia sú bez mena.
Ďaleká cesta, tam, kde je tvoj chrám,
zrazu prázdnota, cítim sa sám.
Nebesia široké, nebeský žiaľ,
vyprahlosť sveta, smäd ma sprevádzal.
Slané sú slzy kropené k nebu,
kam tvoje kroky teraz ma vedú?
Hľadám ťa vysoko v nebeskom hlase
a ty si sklonený v pšeničnom klase ...
Opúšťam zástupy, v srdci ortieľ dýky
telo zvité v plachtách, počuť tupé vzlyky.
V bolesti pokľaknúc už pýchy sa vzdávam,
dotknúc sa prameňa, prameňom sa stávam.
Je viera, nádej, láska, modlím sa za ne,
osud sveta, prijímam, tak nech sa stane.
O diamante
Tvrdosť môže byť utajená v kráse
a neha môže byť skrytá v tvrdosti.
Diamant nájdený v náhode neznámeho,
môže byť spánkom okrídleného anjela,
ktorého domovom nie je opustenosť,
ale spiaca záhrada bez oplotenia,
plná nádherných a skutočných kvetov.
Odhalená tvár stvrdne v nápore vetra
a znežnie v studničke sĺz vlastnej duše.
O radosti
V smútku sa neviem tešiť
a tak iba kreslím
čiernym atramentom
- vlastné letokruhy.
Ďalší do zbierky.
Keď ich raz spočítam,
uplynie aj tisíc rokov.
A až v kolobehu letokruhu
narazím na jeho koniec,
možno pochopím,
k vlastnému zdeseniu,
že smútok bol iba začiatok
- radosti, ktorú práve hľadám.
|
O umieraní
Pod rúškom ticha svojich ciest,
zblúdivší ako anjel v zajatí,
v lampáši dotknúcom sa hviezd,
keď sa prach do prachu obráti,
vo večnom ohni hranici,
vydýchnuc v poslednom dychu,
do bielej plachty márnici,
meniac sa v kamennú pýchu,
v rozľahlom kaňone hmiel,
kde slnko je tmou v dlani,
v smrti, v ktorej život sa chvie
vo vetre širokých plání ...
... V nebeskej klenbe oblohe
je večnosť sviečkou na oltár.
Strhne reťaze v porobe.
Život si k svetlu zloží tvár.
O bolesti
V úderoch času je bolesť živá,
železná smrť prikovaná v tele,
bunky napnuté ako tetiva,
vedomie väznené v ľudskej cele.
Bolesť je hurikán, divý vietor,
výkrik do ticha, nebo sa chveje,
pre plač a slzy už miesta nieto,
kopije sú smrtiace ortiele.
Bolesť je plameň, sťahuje k sebe,
príval vzlykov, čo z hrude vyplával,
opičí úškrn a telo v biede,
krvavý ručník v mdlobe zamával.
V úderoch dýcha srdcová tepna,
výbuch smútku v prívale ťažkých vĺn,
morské dno, očitý svedok temna,
zatmenie slnka a mesiaca spln.
Čierne sú mraky, otázky, tiene,
klokot bezbrehých myšlienok, prúd,
odpoveď bolestí trpiace pre ne,
kamenná hrobka na posledný súd.
Život steká z pretrhnutej hrádze,
strach v očiach len vidinu poláskal,
komíny chrlia prach, štípu sadze,
pevné základy, teraz hora skál.
Ohnúc chrbát v sebe sa objímam,
chrániac tvár v dopade citov,
pred krížom kľačiac starý kríž snímam,
- bránu pekla prežitých životov.
Premena sveta
Je letmý dotyk hviezd.
Stretnutia v prachu zeme.
Zrýchlený rýchlik.
Tlačenica času.
Obzretia zaniknutého priestoru.
Sú znamenia srdca.
Stretnutia na polcestách.
Spln dávneho mesiaca.
Labutia pieseň oceánu.
Cennosti zabudnutia.
Truhlička života.
Dym a oheň.
Plameň v prameni.
Riečka duší.
Premena sveta.
|