Mnohí hľadáme, aby sme našli. Mnohí nachádzame, aby sme stratili. A mnohí nevieme, čo máme hľadať, ani čo máme stratiť. Búrka pretnutá bleskami a krupobitím nás veľakrát zaženie do úkrytu. Však dúha na oblohe po letnej búrke nás vyvábi von a uchváti svojimi farbami. A vzduch zavonia sviežosťou a ľahkosťou. Radosť sa usádza cez úsmev v našich očiach, naše túžby sú ako žblnkot jarného potôčika, harmónia ukrytá v jeho tôni. Ľahkosť je našimi krídlami a duša je vesmírom nedoziernosti. Prúd tryskajúci ako gejzír povznáša a stáva sa slnkom. Voľnosť je v povetrí, belasý obláčik na oblohe, snežienka klíčiaca zo zamrznutej zeme.

Všetko vyviera, rodí sa i zomiera z rovnakej podstaty, bez jedného by nebolo toho druhého.

Jeden človek oslovil zenového majstra: "Som vnútorne tak slobodný a tak zbavený od všetkého, že už ani nemyslím na seba, iba na druhých". Zenový majster na to odvetil: "Ja som vnútorne tak slobodný a tak zbavený od všetkého, že sa na seba môžem dívať ako keby som bol niekto iný a preto môžem myslieť aj na seba".

Semienko
Keď hľadáme svoj vnútorný pokoj a odpovede na otázky, ktoré nás trápia, často nenájdeme tie správne odpovede, skôr naopak nájdeme iba viac otázok a ešte väčší nepokoj. Keď hľadáme lásku, objavíme žiarlivosť a veľakrát pocity, ktoré s láskou nemajú nič spoločné. Keď sa snažíme nájsť mier, odkryjeme v sebe aj obraz vojny, hnev, či pustatinu bez života. Čím viac sa ponárame do sveta hľadania a svojho vnútra, tým vzdialenejší zdá sa byť obzor, ktorý túžime dosiahnúť. Niekedy sa zamotáme a niekedy utonieme v chaose vlastných myšlienok. Občas nás prepadne strach a niekedy strácame vieru. Premôže nás tma a hviezdy sa zahalia hmlou. Náš strach a neistota v nás veľakrát zabíja semienko, ktoré túži vyklíčiť. V jednej knihe som našla krásne prirovnanie od poetky Amrity Pritam:

Som v cele, ktorá je v cele.
Každý deň porodím Slnko.
A každý deň moje Slnko osireje.

Slnko však nezapadne, ak jeho lúče budú stále svietiť. Vyžarovať z hĺbky nášho vlastného zabudnutého vnútra. Dieťa, ktoré v nás žije. Semienko, ktoré v nás drieme, aby mohlo vyrásť a rozkvitnúť. Zrodiť sa z bolesti poznania.

Moje slnko spí v oblačnom paláci,
kam nevedú schody ani okná.
Cesta, ktorú vyšliapali stáročia,
je príliš úzka pre moje nohy.

Lebo všetky cesty k vnútornému poznaniu, k vnútornému oslobodeniu a skúsenostiam sú úzke. A každý z nás si tú svoju cestu hľadania musí vyšliapať sám, svojimi vlastnými nohami. Svojím vlastným poznaním. Otvoriť srdce, načúvať šumeniu a šepotu, ktoré prichádza za búrky i počas letnej dúhy.

-- pa(l)ma