Sú chvíle, ktoré presahujú čas. Siahajú vysoko nad hviezdy a obzor ich myšlienok je širší ako vesmír. Keď nebo je modré a čisté ako horský potôčik a pocity srdca pretekajú ponad okraj fyzičnosti. Keď nie je vtedy, ani potom, je iba teraz a tu. Keď všetko sa stráca a uvoľňuje, splýva a stáva sa ozajstnou jednotou.

Svet je ako obrovský oceán, nie je nič a predsa je všetko. Ľahúčke pierko, ktoré povieva vo vetre. Tancuje a spieva si. Jeho blízkosť túži po pohladení a túžbou pohladenia je sa rozplynúť. V nekonečnosti a večnosti toho, čo existuje od zrodenia sveta. Prúd piesní, ktoré znejú a ktoré sú tichým tlkotom srdca, aj keď jeho údery sú hlasné ako zvony kostolných veží. Chvíľa okamžiku, chvíľa vzácnosti, v ktorej je srdce prebudené a duša vzlieta k nebesiam.

Rozhovory

Inšpiráciou na práve vznikajúce pramienky --Cestičkami sŕdc-- sa stali vnútorné rozhovory, ktoré mi boli a stále sú veľakrát zvláštnou potrebou pre pochopenie, hľadanie a nachádzanie. Toho, čo cítim, vidím a prežívam ako pocity tlačiace sa v srdci v zážitkoch sveta a v zážitkoch vlastného vnútra. Dobrých i zlých. Bolestných, ale aj plných radostí a šťastia. Plniacich sa vo vetre túžob a strácajúcich sa v každom zlomku času do zabudnutia. V blízkosti i vzdialenosti toho, čo tvorí podstatu môjho bytia.

Prvý krok
Bol jeden človek. Bol zvedavý a chcel doznať pravdy na mnohé otázky. Nevedel, čo je správne a netušil ani smer ciest, ktorými mu bolo súdené kráčať. Vedel iba, že chce nájsť odpovede a že nemôže stáť uprostred cesty, ani sa ukryť do ústrania. Jeho túžba pre poznanie sa spájala s bielymi oblakmi, ktoré plynuli ponad túžby zeme a sveta. Cesta pravdy však bola veľmi ďaleko a ukrytá v tme ako neviditeľná hviezda. Kdesi za hranicami tohto vesmíru. Človek ju nemohol vidieť, ani sa jej dotknúť, ani ju počuť. A nebol tu ani chodník, ktorý by ho k nej doviedol. Mohol ju iba v sebe cítiť ako večný nepokoj, ktorý sa vo chvíľach ticha menil na oslavnú pieseň radosti. Človek pochopil, obnažil svoju dušu, prijal bolesť, zlo i strach, bez ktorých nie je možné objaviť svetlo a začal načúvať hlasu srdca. Jeho prvý krok na ceste životom sa začal.

O hľadaní
Vo chvíľach, keď sa človek vyberá na cestu hľadania, ešte nemôže vedieť, že hranice vesmíru sa dotýkajú a začínajú zakaždým iba v jednom bode. Že začiatok aj koniec je vždy ten istý, rovnaký. A že jediné, čo sa zmeniť môže, je nazeranie a pohľad jeho vlastného vnútra. Že zmeniť sa môže jedine on sám.

Nájsť zmysel svojho života a odpovede, ktoré hľadáme, znamená otvoriť sa. Všetkému, čo je nové, svetlé a čisté. Znamená načúvať viac svojmu srdcu ako svojej hlave a tak stať sa jednotou toho, čo je ukryté hlboko v nás samých.

Kroky ako dosiahnuť poznanie a nájsť odpovede, sú pre každého iné. A neexistuje návod ako urobiť ten správny krok. Lebo v každom okamihu sa pred vnútorným zrakom môžu vynárať mnohé cesty. A kto vie posúdiť, ktorá je v danom momente tá najsprávnejšia? Aj preto otázky nášho bytia tu na Zemi, zmysel nášho osudu, kto sme a kam ideme, prečo sme tu a aká je naša úloha, môžu v jasných farbách vyplávať na povrch až vo chvíľach, keď prekonáme svoje ľudské "ja". A necháme v sebe vyrásť to, čo bolo dlho ukrývané v útrobách našej duše. V kratučkých okamihoch, ktoré k nám prichádzajú znenazdajky, nečakane ako záchvevy tichého bytia. Ktoré nepýta, nežiada, nechce, iba plynie, existuje a je.

Cesta
Cesta každého z nás začína určitým krokom. Nie je dôležité kedy a ako sa začne, podstata spočíva iba v jeho naplnení. Pre každého to môže byť niečo iné, každý hľadá a každý môže nachádzať inak. Ozveny ciest sú nevyspytateľné, rovnako ako nevyspytateľný je aj sám život.