Keď zhasnú večerné lampy, noc sa vtedy iba prebúdza do ticha bez hraníc, zrodeného z nášho vlastného objatia.
Čas je len čiarkou života, nádych a výdych do srdca, stočený v kĺbku chcenia vo vlnách našich rozhodnutí. Priepasť rokov, aj voľnosť oblakov, zvonkohra i peľ usadený na perách. Prameň čerstvých tónov, ktorých ale nie sme cievami. Ani lístím vo vetre, snáď iba čiastočkou bytia, ktoré zachytené v sieti, cítime putovať vesmírom.
List sa chveje, keď sa život v ňom prebúdza. Ale iba rosa priľnutá k jeho žilám, zrkadlí nové ráno.
Nebo je modré a večnosť stojí nad tými, ktorí ju chránia.
Byť pohltený priestorom sveta nepotrebuje dávať ozveny do diaľky ...
V plytkosti brehov nevidno hĺbku v strede koryta a srdce veľakrát bije iba ozvenou vlastných úderov.
Noc zrodená z tmy má oči iba z tmy, ale blesk má silu zapáliť sviečku v lampáši života a stať sa pre inú noc žriedlom jej svetla do tmy.
Jarný vánok zahládza vrásky času, stopy na pláži stratené v myšlienkách, aby vlny zrodené prielivom rána, namaľovali oblohe široký oceán.
Túžby sú vetrom v oblakoch, chytené do motýlích sietí, dúha zvitá v bieločierny sen, kradmý pohľad vnútra samoty, keď v drobných kvapôčkach potu, kĺže sa loďka bez plachiet.
Svet je príliš široký a chvíľa v ňom veľakrát utonie do zabudnutia.
Však slávičí spev zneje v srdci aj v klietke bez okien.
To, čo prúdi v kulisách dňa, je iba tieňom noci,
a noc sa ukáže vo svojej celistvosti,
keď sa na oltári zapália prvé sviečky.
Bledé sú poludnia pohltené v sivej hmle dňa, však bledšie sú tváre ľudí ponorených v zimomriavkách svojho vlastného trápenia.
Ked je človek dieťaťom, často sa čuduje svetu a svet sa často čuduje človeku. Keď sa prestane čudovať aj človek, aj svet, vzniká vzájomná dospelosť. Duch človeka sa stal súčasťou anonymného sveta.
Bolesť znejúca v srdci zanecháva na svojej hladine viditeľné škvrny, ale je lepšie ich ukázať svetu ako ich ukrývať hlboko v sebe a utonúť v prázdnote, ktorá nikam nevedie ...
Jednotu v nás zakaždým rozbije myseľ umiestnená v našich hlavách.
Poznať samého seba je ako spoznať tajomstvo z ktorého sme vzišli, byť bližšie k sebe, je aj byť zároven bližšie k nebu ...
Ked ustane dážd a nebo sa pretne v modrobielej, vidím farby aj v tieni slnka a ked sa vtedy ponorím do svojej samoty, môžem uzrieť kolobeh života.
Dažďové kvapky bubnujú na rímsu okna, biela hmla zastiera oči, pochmúrne oblaky brázdia oblohu a svet zdá sa byť zahalený v najhlbšej tme. V hrudi však aj tak môže byť spev a tanec ďalekých a tajomnych hviezd, ktoré osvetľujú smútok nocí, ukrytý v mojej duši.
Radosť je viac ako smútok, no bez smútku nedospejem k radosti.
Dážď v pramienkoch steká po sklenenom okne. Mraky sú sivé, ale dažďové kvapky sa ligocú, keď spoza mrakov zrazu vystúpi slnko. Kvapka dažďa je ako slza sveta a pramienky ako osudy ciest, po ktorých kráčame.
Je naozaj úžasné dospieť až k poznaniu, že mať skutočné porozumenie k sebe samému, je byť schopný hocikedy zostať iba sám so sebou a to bez toho, aby to mňa samého vyviedlo z rovnováhy.
Cela, v ktorej práve som, nie je mojím väzením. Je to iba úkryt, na krôčik vzdialený od slobody.
Zdalo sa mi, že cesta je iba jedna, zistila som, že ciest je mnoho, a jeden je iba život. Utvrdzujúc sa v realite života, nechala som sa unášať jeho prúdom. Prebudila som sa až v dotykoch smrti, pochopiac, že životov je viac a jedna môže byť iba smrť.
Plameň, ktorý sa chveje v odblesku slnka, ktorý prebýva aj ďaleko vo hviezdach a ktorého žiara dáva jas celému svetu, je iba neviditeľnou iskierkou ukrytou hlboko v človeku. Keď sa niekedy jej zdroj ponorí do tmy, všetky svetlá sveta razom prestanú svietiť.
Údery zvonov sú tlmené mlčaním sveta. Aby sa svet rozozvučal, je potrebné nájsť jeho hlas v rytme svojho srdca.
Nechcem byť slnkom, žiada sa mi byť iba miestom, na ktoré občas dopadne svit jeho lúčov.
Slnečné lúče kropia zem svetlom zo všetkých strán, aj keď ich nevidíme. Aj my môžeme byť ako oni, nie je potrebné, aby nás bolo vidno, stačí ak zohrievame.
Svet je možné uchytiť v dlani a uzavrieť, no takisto ho možno vypustiť ako motýľa, aby letel do nebies.
Riečka bubnuje ozvenu svojim korytom do veľkej diaľky. Čo nie je možné vidieť, je možné zachytiť zvukom, a kto nevidí, ani nepočuje, môže nahmatať, alebo oživiť v ozvene toho, čo preteká jeho vlastným riečiskom.
Moje amorové šípy len ťažko prenikajú ostrím sveta. Jeho komnatou je oceľové brnenie.
Dozrievajúce plody z môjho stromu darmo prosia o ochutnanie pocestným. Jeho srdce je zvinuté v hrobke zo studeného kameňa a oči plápolajú iba z lebky spálenej na hranici vlastného života.
Keď sa moje pocity do mňa zatlačia hlboko ako tŕne ruže a divoký vietor sa preženie kozubom zvitým z jej mladých pukov, stratím sa v emóciách. Prežívam. Nežijem. Čakám. Až keď si umyjem tvár v slzách dnešného dňa, ruža vo mne sa naplno rozvije.
Šumenie v povetrí je predzvesťou zmeny a chladivého vánku, a vietor nikdy nezachytíš v dlani. Ale môžeš počuť jeho hlas, keď sa roztopašne hrá s tvojimi vlasmi a môžeš ho cítiť na pokožke, keď ťa objíma. Každé očakávanie je takéto .. skryté je v tom, čo niekedy nie je vidno.
Nebo je vysoko, no vždy je nám dovolené sa ho dotknúť.
Svet dáva obrovské poznanie, ale to najväčšie je ukryté v nás samých.
Keď sa smútok dotkne stredu zeme, oko sveta prestane svietiť. Zostane iba ston stekajúci v pramienkoch sĺz do studne večnosti, ktorej obraz je však neviditeľný v zrkadle, ktoré kráča cez hranice nášho času.
Netrápme sa pre maličkosti, lebo veľakráť dokážu zatieniť slnko.
Veci večnosti sa ukážu až vtedy, keď ich prestaneme hľadať.
Zahaľme si tvár do pahreby prežitej noci, jej iskierky tak zapália svetlo v plameni nového dňa.
Motýľ žije krátko, a netrápi sa tým, že jeho let k životu je zároveň aj letom do smrti.
Keď sa radosť pretlačí ostnatým drôtom väzenia, pštros si veľakrát chce vložiť hlavu do piesku.
Aj radosť znejúca v šepote lístia môže byť lávou pre prebudenie nového dňa.
Búrka tančiaca v oblakoch noci sa môže stať vidinou rána, keď jej dlane prejdú bleskom zrodeným z jej vlastného objatia.
Slová sú iba ako prázdne brázdy na poli, neurodia, ak sa do nich nič nezaseje.
Vesmír sa usmieva v dlaniach sveta. Pretože vie, že hranice nedoziernosti su ukryté v ňom samom, tak ako všetky pocity, nálady a túžby človeka sú objavované na povrchu, ale odpovede ukryté hlboko v jeho srdci.
Keď sa na nebi rozžiari hviezda, je to niekedy akoby vyšlo slnko a keď jej jas nad ránom zhasína, posledné jej záblesky si vtedy uchovám v srdci, aby ma hriali do ďalšieho záblesku sveta ...