V daždi
Na kríku, čo rastie pri schodoch som objavila kvapôčky vody.
Z neba sa jemnulinko daždilo a rosilo.
A svet sa odrážal v objavených a zatúlaných kvapkách.
Až sa v nich nakoniec celý schoval.
Bolo to nádherné.
Po búrke
Vzduch zavoňal krásne a sviežo. A všade navôkol boli kvapôčky vody. Chveli sa na
listoch a v paprskoch slnka, ktoré na ne dopadalo, sa z nich predieralo
svetlo ako plamienok nádeje. Doširoka. Stačilo iba sa bližšie skloniť a
nazrieť k nim. Do kvapiek života. A vložiť si ich kúzlo do srdca. Kúzlo radosti. Kúzlo večnosti. Kúzlo krásy. A na okamih s tým splynúť.
Pred večerom
Povetrie vábivo šumelo a na listoch ako striebro zapadajúceho slnka sa rozvaľovali pramienky dažďa. Keď som prechádzala popod stromy, zopár kvapiek mi padlo za golier a pošteklili ma
na tele. A vyvolali láskavý zmier a úsmev, ktorý sa ma držal ako príjemné
pohladenie. Pohladenie po daždi. Vzduch voňal v čerstvom vánku, ktorý sa
preháňal ponad zem. A na orech si sadol akýsi vtáčik a v radostnom opojení
vysielal svoje spevy svetu. V prižmúrení očí som videla rozvaľovať sa
biely priesvitný opar, ktorý sa kúdolil a prevracal zo všetkých strán smerom
nahor, k oblakom. Vo večernom súmraku to všetko znelo ako čosi neskutočné ..
a čarovné. Páčilo sa mi, že tam tak môžem stáť, pozorovať a prijímať ...
V súmraku
Spev vtáčika sa rozliehal v krásnej melódii do nadchádzajúcej noci.
V ňom zaspával a prebúdzal sa život.
A mne sa zazdalo, že svet a život sú nádherné vlnky tancujúce na oblakoch noci.
Odrážajúce sa vo hviezdach.
A nachádzajúce svoj svit v srdci.
Vietor
Ranná tíšina, keď kráčaš tichou ulicou. A slnko a ranné dusno v začínajúcom dusnom dni. A do toho vietor, bujný a hustý. Ktorý rozdúva blúzkou a navidomoči strapatí všetko navôkol. A hádže prach do očí. Dobiedza a nedá pokoj. Keď sa dá vybrať – hnevať sa naňho, alebo byť jednoducho s ním a poddať sa jeho hrám. Cítiť jeho bujarosť a silu i príjemný chlad, ktorým sa dotýka a objíma. A usmieva. Divoko útočí a zároveň pohládza.
Myslím, že niekedy je pekné oddať sa fantázii toho, čo je okolo nás. A splynúť s tým úplne, nebojovať, ak nie je potrebné, byť zajedno, byť jednotou. A tak na chvíľku spoznať a zažiť zmysel a krásu toho, kto kráča na okamih našimi krokmi. Hoc by to bol iba vietor, ktorý šumí v korunách stromov a hrá sa s našimi vlasmi. Zasmiať sa, zastaviť a vystrieť ruky. A potom v naplnení srdca sa rozlúčiť a vydať nanovo svojou cestou.
Kvapka rosy
Na malom lístočku sa objavila kvapka daždivej rosy,
v nej ako v zrkadle sa vznášal letmý obraz slnka. V odrazoch jeho svetla sa kvapka žiadostivo zachvela a na malý okamih, ked oči života vo mne spozorneli,
som v nej mohla odhaliť a nanovo ukryť aj pohladenie,
ktoré ku mne prišlo ako odraz z môjho vlastného sveta.
Cestou do práce
Ráno, keď vyrazím do ulíc, sa väčšinou ponáhľam, aby som stihla ranný spoj do práce.
Ale niekedy mi zrak zablúdi hore do neba a oživí, čo uhasína.
Nebo je modré ako blankytnosť očí, ktoré práve prišli na svet.
Neha a krása.
A okamih, ktorý nikdy nekončí.
Odrazu viem, že nie je potrebné sa ponáhľať, lebo to, čo hľadá srdce, je možné nájsť iba v zastaveniach času.