V spomienke Vianoc
Žiadne stretnutie nie je náhodné, pretože každé zanechá svoju pečať v srdci. Je našim obrazom, nastavuje zrkadlo, učí nás, pretvára, je porozumením i objavením nás samých.
Ako vietor, keď veje rôznymi smermi, nikomu nepatrí, ale každý vzájomný dotyk odkrýva zabudnutie a odraz v zrkadle času a bytia sveta. Ďaleko od seba, no zároveň vždy spolu. Ako lutna stvorená k nádhernej melódii.
A v oblohe posiatej hviezdami, kde nekonečnosť znamená aj blízkosť, sa chvejú znamenia osudu. A nad tým všetkým v poodkrytí závoja hmly je modrým atramentom zdobený nápis večnosti. Pre všetkých, všetkým.
V čase Vianoc v pocite večného dlžníka a prebudenia mi z hĺby duše vyviera slovo - Ďakujem.
Čas vianočný
Čas výnimočnosti, ale aj čas protirečení. Čas darčekov a čas uponáhľanosti. Čas stresov, ale aj čas zastavenia. Čas radosti pre jedného, ale možno čas bolesti pre druhého. Čas pre detský smiech, ale pre niekoho iba čas trpkosti a osamelosti. Chvíľa pre nesmelú majestátnosť a tiež chvíľa nekonečne obyčajná. A predsa tak neskutočne vzletná a bázlivá. Bolo by pekné, ak by tento čas sa stal pre všetkých, pre tých, ktorí sa radujú, ale aj pre tých, ktorí možno smútia, krehkou a vzácnou kvetinou, možno jednoduchou na dotyk, ale nádhernou vo svojej podstate. Žiariacou ako mesiac na nebi za kúzelnej noci a ľahúčkou ako túžba v pohladení. Keď sa lupene kvetiny rozvinú v rose slnka ako dar svetu ...
Milujem Vianoce. Milujem ich atmosféru. Sneh a mráz, ktoré k nim neodmysliteľne patria. I dráždivé večerné svetlá a hudbu v uliciach mesta. A ponad svetlo lámp nadýchané vločky padajúce z neba ako biele lampášiky hviezd, biele, čarovné, ľahúčke na dotyk a vznášajúce sa nad oblaky sveta ako nekončiaca harmónia času a chvíle, ktorá práve je.
A je to aj čas, kedy sú k sebe ľudia pozornejší, kedy si navzájom viac ako inokedy želajú iba samé pekné veci. Keď sú naše srdcia o čosi viac bližšie, viac spojené, viac prebudené, viac priateľské, viac usmiate ... Keď v modravo bielom nádychu večernej oblohy prikrývajúcu túžby sveta, je možné zažiť eufóriu plnú svetiel, radosti a kladne nabitej energie, však o kúsok ďalej aj pocity určitej nostalgie, či smútku. V uvedomení si, že svet a život predsa len nie je čisto biely .. ľudia náhliaci sa ulicou, nevšímaví a ustresovaní, uzavretí v sebe a prúdy ľudí valiace sa do hypermarketov a von z hypermarketov, žobrák na rohu jednej ulice, kľačiaci pred obrázkom panny Márie a mladí ľudia tančiaci v úsmeve za zvuku bubnov na ulici druhej. A mladík, zháňajúci peniaze, možno na drogy, či alkohol a rovnako mladý človek, ktorý ponúka sviečky pre zapálenie srdca ako charita pre trpiacich a opustených, deti a matky. Svet asi nikdy nebude dokonalý, čistý a svetlý, lebo je plný rozporov a protirečení ... Možno práve preto a možno práve v takýto čas si uvedomujem, aký som vlastne šťastný človek. Lebo život je viac ako iba maličkosti, pre ktoré sa občas trápim. Jeho zmysel netkvie v pozemských materiálnych veciach, ale viac v hľadaní krásna a toho, čo je ukryté v hlbinách vlastnej duše. Je ako struny lutny, ktorej tóny znejú čarovne a lahodne. Ale tak znejú iba vtedy, ak ich vynesieme na povrch a dovolíme vznášať sa do priestoru spolu s hudbou, ktorá k nám prichádza vo vzácnych chvíľach. Možno práve takých aké k nám prináša dych Vianoc. Keď sa duša prebúdza zo spánku a ako gejzír vie vytrysknúť vysoko do nebies a objať všetko živé. Všetkých ľudí sveta. Keď je ovlažovaná prameňom nádhernej chvíle a spriaznená s ľuďmi, ktorých miluje. Keď viac vníma, viac sa usmieva, viac prežíva, viac chápe, viac rozumie a je viac pozorná k sebe a k veciam navôkol, viac sa spoznáva a môže sa na svet dívať krajšími očami. Lebo ten krajší svet je aj v nej. V duši života. V nás.
Zimné zamyslenie
Príchod zimy vo mne rok čo rok vyvoláva určité očakávanie. Každý rok je to podobné a predsa zakaždým iné. Zima je príznakom toho, že život sa ukladá k oddychu a k tichému spánku. Že napadne sneh a jeho biela perina zahalí všetko sivé a nevľúdne. Že z nebies sa budú sypať snehové vločky a pri večernom svetle lámp a hviezd to bude všetko neskutočne krásne. Keď srdce je zrazu širšie a priestor myšlienok sa nedá zachytiť časom. Keď pohyb ustane a beh sveta sa na malú chvíľku zastaví. Aby sa stretol v objatí Vianoc. A potom v krôčiku nového roka sa znova rozbehol svojím vlastným behom v ústrety toho, čo má prísť.
Však zima, tak ako každé iné obdobie, nie je iba obdobím bielej krásy, vŕzgajúceho snehu, či horúcej medoviny, ktorá dokáže rozohriať žilky skrehnutého tela a primäť dušu vzniesť sa ďalej od zeme. Je to aj obdobie hľadania, uzavretosti a pochmúrnej nálady. Lebo tak ako hebkosť nádhery jasného dňa zaliateho slnkom, či hviezd mávajúcich za kúzelnej noci dokáže vylúdiť zvončeky šťastia, úsmev a hrejivú radosť, tak hmlistá a zádumčivá atmosféra ďalšieho dňa vie vyvolať pocit samoty, nostalgie a smútku. To, čo nás jedného dňa privádza do stavu extázy, nás v deň nasledujúci privádza do pocitov prázdnoty. Ako zmena dňa a noci, koniec starého a začiatok nového roka. Odumieranie a clivota za tým, čo bolo a už niet a určitý nepokoj z toho, čo príde. V opustenosti, pochybnosti a nevedomosti, ktorá klope čoraz intenzívnejšie na uzamknuté dvere hľadania, ktoré sídlia v nás samých.
Pocity, ktoré neznesú odklad. Cesty a ich smerovanie. Na prelome rokov, tak ako sa zima zjavuje vo svojej nádhere a opätovne mení na dni v hmle, ošumelé a sivé, aby po nich nastúpilo tajomstvo zelenej jari, tak aj v človeku prebiehajú zmeny ako zárodok, či predzvesť čohosi, čo môže byť. Čo leží ako zámotok na cestičke svetla. Biele a vzdušné. Ako sneh, ktorý poletuje z oblakov, čistý, svieži a bez hraníc. Nevinný, zrodený pre krásu a ladnosť pohybov. Dávajúci radosť celému svetu. Oslavujúci život a jeho premeny, tancujúci v oblakoch, šibalsky sa smejúci a odzbrojujúci ako nádej sŕdc. A topiaci sa v ľudskej dlani. Do kvapiek vody, priesvitných a odrážajúcich v sebe všetok pohyb a premenlivý tok sveta.
A tak aj my, v objavovaní a hľadaní vlastnej podstaty, v radosti, či smútku, šťastia, alebo občasnej depresii, v rozpakoch, či v pevnom odhodlaní, v čase ešte doznievajúcich snehových vločiek, môžeme byť občas ako ony. Bláznami v duši, ktorí poletujú voľne vo vetre. Objaviť zabudnuté a zabudnúť objavené. Počúvať sneh pod nohami, alebo v čase hmiel preskakovať kaluže blata. Prechádzať sa v sebe a byť sebou. Byť vážni a zároveň nerozvážni. A nedívať sa iba cez zavreté okno, ale radšej ho otvoriť dokorán. Aby sme jedného dňa, okrídlení a s pokladom v sebe, v tichosti mohli zosadnúť na cestu, ktorú si vyberieme.
Nájsť svoju radosť, šťastie a pokoj v srdci, je cesta, ktorou chceme ísť. Častokrát ju však nevieme nájsť. Ale veci večnosti sa ukážu možno až vtedy, keď prestaneme hľadať. Niekedy nie je potrebné vyjsť z miestnosti a predsa uvidíme a pochopíme celý svet.
A tak heslo dňa pre tento čas by mohlo znieť:
"Netrápme sa pre maličkosti, lebo veľakráť dokážu zatieniť slnko."